18 28 527 09

biuro@orawa.eu

Slide background
Slide background
Slide background
Slide background
Slide background
Slide background
Slide background
Slide background
Slide background
Slide background

História Skanzenu

Začiatky tohto  prvého v povojnovom Poľsku múzea pod holým nebom siahajú ďaleko do minulosti, lebo   až do 30. rokov 20. storočia. Vtedy to ctihodní potomkovia šoltýšsko (richtársko) -šľachtického oravského rodu Moniakovcov odovzdali v prospech štátu zvýšnu  časť  dedičského majetku. Boli to Joanna z Latiakovcov Wilczková a jej brat už natrválo žijúci v Budapešti – Alexander ( a vlastne Sándor Lattyak). Ich starodávny gazdovský dvor  s priliehajúcim malým parkom zo 17. storočia obklopený potokmi, v nepravidelnom usporiadaní,  s viditeľnou siluetou Babiej hory v pozadí, vyvolával neuveriteľný dojem na každom návštevníkovi. Ale len správca Tatranského múzea v Zakopanom – Juliusz Zborowski a krakovský ochranár pamiatok Bogdan Treter vedeli ako toto zvláštne miesto južného Poľska zachrániť od zabudnutia.

Vďaka ich intenzívnemu úsiliu a starostlivosti dňa 13. augusta roku 1937 bola finalizovaná vôľa  spomenutých darcov. Kvôli tomu boli podniknuté začiatočne práce, ktoré zabezpečovali  tento  jedinečný komplex  dvorovo-hospodársko-priestorový a súčasne sa  uvažovalo o tom, akú organizačnú formu si bude vyžadovať. Túto aktivitu prerušila vojna. Pamiatky oravskej zeme prestali byť chránené, ale  výnimočnosť a jedinečnosť tohto miesta naďalej sem ťahala ľudí. Zaujímavú poznámku o tomto období v kronike „Wierchów” umiestnil vynikajúci odborník na túto horskú krajinu prof. Marian Gotkiewicz:

      Približne začiatkom augusta roku 1945 som opäť išiel na Oravu od  Sidziny v spoločnosti Janka Plucińskieho. Po niekoľkých hodinách cestovania  sme sa rozprávali s pani Joannou z Lattyakovcov Wilczkovou zo zemianského rodu Moniakovcov z Hornej Zubrice. Keď sme sa po niekoľkých štvrťhodinách neskôr  lúčili,  pani  Wilczková nám podala pamätnú  knihu a poprosila nás, aby sme sa do nej zapísali.

- Počas celého vojnového obdobia  som ju  skrývala. Bol u nás na gazdovskom dvore aj gen. Catlos a mnohí významní Nemci ako aj rôzni ich spriaznenci, ale ja som nechcela, aby sa oni  zapísali do  tejto  knihy. Posledný, ktorý tu nechal svoj podpis  bol akýsi pán z Krakova. O! Pozrite sa, tu je jeho meno. Páni, vpíšte sa do pamätnej knihy ako prví  Poľskí  Turisti  po vojne. Dlho som čakala na túto chvíľu.

  • Veď moje podpisy sa stretávajú  po šiestich  rokoch – vyriekol som vzrušený.
  • Tak to Vy ste ten pán, ktorý ako posledný  sa zapísal pred vojnou do pamätnej knihy? - čudovala  sa  veľactená  pani Wilczková..

 

 

 

Bogdan Treter  po ťažkých skúsenostiach z vojnových frontov a návrate domov čoskoro podnikol nevyhnutné práce, ktoré zabezpečovali  usadlosť Moniakovcou pred pustošením. Bohužiaľ jeho náhla smrť  znemožnila ďalšiu opateru, ktorá prihliadala aj na majiteľkín osud.  Pani Joanna, ktorá tu plnila funkciu akoby prvej správkyne,  utrápená ťažkostiami, ktoré spôsobila nová spoločensko-ekonomická  situácia,  čoskoro zomrela. Stalo sa  to dňa 19.03.1951 roku. Usadlosť zo 17. storočia pustošila a hospodárske základy upadli do úplnej skazy. Nové decízne činitele zmenili funkciu dvora a urobili v ňom stajňu pre ovce. Funkciu, ktorú plnil Treter v Krakove, prejala Hanna Pieńkowska. Po prvej návsteve v Hornej Zubrici v lete roku 1951 spolu s Podhaľskou komisiou starostlivosti PTTK (poľského turisticko-vlastivedného  spolku) a krakovskou okresnou komisiou bolo rozhodnuté ohľadom budúcnosti usadlosti.  Po zabezpečení postačujúcich finančných prostriedkov z ministerstva a príprave stavebného materiálu ako aj impregnáčnej látky pre zabezpečenie ohrozeného dreva boli v priebehu  rokov 1953-1954  vykonané  rekonštrukčné a  ochranárske práce. Tie urobila stavebná a renovačná spoločnosť pod dozorom majstra z Nového Targu – Jędrzeja Chowańca. Práce vykonávali aj miestni obyvatelia a behom času z tejto skupiny líderom  všetkých organizáčno-technických prác sa stal dlhodobý vedúci - Andrzej Pilch. Správu o detailnom priebehu ochranárskych prác a vecnom zdôvodnení prijatých rozhodnutí  uverejnila v ochranárskej štvrťročenke „Ochrána Pamiatok”  Hanna Pieńkowska. Konečne nadišiel deň slávnostného zahájenia 11. septembra roku 1955 –  desať rokov po spomenutej na začiatku návsteve prof. Gotkiewicza a Plucińskieho. Na  slávnostnom  otvorení  rečnil  Juliusz Zborowski -iniciátor   utvorenia okolo zachránenej usadlosti Moniakovcou Etnografického parku v prírode.  Otvorenie „Oravského turisticko-vlastivedného strediska” v Hornej  Zubrici,  lebo takýto názov  mal skanzen na začiatku, poctil svojou prítomnosťou  prof. Walery Goetel a umeleckú stránku zabezpečil regionálny súbor založený a vedený riaditeľom strediska. Názov vyplýval zo skutočnosti, že z poverenia ministerstva administratívou sa zaoberal PTTK -Poľský turisticko-vlastivedný spolok a cieľom bolo prepojenie cestovného ruchu s osvetovou  činnostou  utvoreného pôsobiska. Za týmto účelom v prvom objekte prenesenom v roku 1954 - krčme z  Podvlka z 18. storočia - bola zriadená ubytovňa pre turistov. Vedúcim skoro 20. rokov  bol  už spomenutý  Andrzej  Pilch  so synom taktiež Andrzejom. Za  vecnú  stránku bolo zodpovedné Tatranské  múzeum, ktoré delegovalo na vedecko-terénny a organizačný výskum svojich zamestnancov, hlavne  Dr. Wandu Jostovú, ktorá  po výskume a konzultáciach so skupinou ochranárov v Krakove a  Ústavom ľudového umenia pod vedenim prof. Romana  Reinfussa  pripravila program zariadenia hospodárskeho rozvoja pre múzeum v Hornej Zubrici. Prvé usmernenia umiestnila v Ročenke poľského spolku etnomologického „Ludzie”.  Napísala v ňom:

Oravský etnografický park má celoštátny poľský charakter. Scenár expozície predvída zorganizovanie v ľavom krídle dvora expozície interiéra oravskej sedliackej chalupy  skanzenového rázu. Pravé krídlo dvora bolo určené pre výstavu ľudového umenia Oravy.

  Spomenula  aj  o tom, že počet  nadobudnutých exponátov, čiže celá zbierka počíta 22 kusov. Prvé krídlo sa podarilo rýchlo zariadiť, zmenila sa však koncepcia ohľadom druhého. Podľa scenára Hanny Pieńkowskiej bol zrekonštruovaný interiér obývacej izby (salóna), alkovne a kancelárie na prosbu  darcov:

Naším želaním je zabezpečiť pre budúcnosť starodávny charakter tejto usadlosti formou múzea, v ktorom by sa našlo miesto taktiež pre hnuteľnosti patriace rodine spojené s históriou  gazdovského dvora a tejto krajiny.

Zároveň  sa od začiatku   uskutočňovali  terénne práce,  inventarizácií podliehala tradičná  výstavba a skúmali  sa  záujmy obyvateľstva – pastierstvo, hospodarenie v takzvaných Borach, každoročné obrady  a  rodinné zvyky. Wanda Jostová spracovala prvú  príručku- folder sprevádzajúci skansenom s fotografiami Žofie Gorazdovskej. Druhé vydanie sprievodcu bolo obohatené úvodom Pieńkovskej vysvetľujúcim princípy kompozície tvoriaceho sa Etnografického parku. Zase pre tatránsko-beskydských sprievodcov podporujúcich osvetovú prácu múzea Tadeusz Staich pripravil metodickú knižku -  sprievodcu „Na poľskej Orave”.

Aktivita Oravského etnografického múzea bola viditeľná v čoraz širších kruhoch a zaznamenávana v dôležitých domácich aj zahraničných publikáciach. Ročenka Etnografického múzea  v Krakove z roku 1972 uvádza v kronike:

 Oravské múzeum v Hornej Zubrici zväčšilo expozíciu v roku 1968 o starodávnu chalupu z roku 1839 z Jablonky a zvonicu prenesenú z kopanice za dedinou..  Areál určený  pre expozíciu zahŕňuje 17 izieb spolu s komorami 280 m², a  dňa 24.12.1968  roku  bola  otvorená výstava „ Sviatočné a novoročné obrady”, ktorá  inaugurovala cyklus „Obrady na Orave v priebehu roka”.  

Od roku 1955 povinnosti  správkyne  múzea   vykonávala  zdarma  Dr. Wanda Jostová zo Zakopaného.

Znárodnenie múzea sa udialo počas administratívnej reformy krajiny, Orava sa vtedy ocitla v novosončskom vojvodstve. Dr. Wanda Jostová bola vymenovaná  za riaditeľku pôsobiska, bol  určený pevný rozpočet, zvýšil sa počet zamestnancov na plný úväzok,  na žiadosť nového ochranára pamiatok sa uskutočňovala inventarizácia. Kolektívom dokumentáristov riadil Dr. Marian Kornecki z WKZ-Krakov. Rozširíl sa rozsah výskumu  a  nasledoval rozvoj vzdelávacej činnosi prostredníctvom takzvaných „Oravských Posedení” organizovaných spoločne s miestnym oddelením Zväzu Podhalánov, ktorého riaditeľ Ing. Stanislav Wałach prevzal starostlivosť o miestny regionálny súbor. Táto spolupráca spôsobila užšie prepojenie práce  múzea  s miestnou komunitou, podniknutie výskumných prác v oblasti  slovno-hudobného folklóru a pokus o filmovú dokumentáciu.  Časť  pamiatkových objektov bola prispôsobená   recepčno-kancelárskym potrebám a praktickej odbornej knižnici  so  skromnou  zbierkou,  v predchádzajúcich  rokoch - založená a  od začiatku riadená  Dr. Jostovou. Etnografické oddelenie začalo archivizovať fotografiu. Napriek  vyhradeným úväzkom vzhľadom na novoprijaté úlohy múzeum malo aj tak skromný vecný personál. V podstate pôsobilo ako jednovetvové oddelenie- vzdelávalo, dokumentovalo, inventarizovalo, konzultovalo a poskytovalo služby v knižnici až do konca 20.storočia.

Druhá polovica 70. rokov završila určitú etapu činnosti, možno trochu priekopnickej, ale veľmi bohatej na kultúrne  a  ochranárske  úspechy. Výrazne sa zmenila existujúca okolo  Dvora Moniakovcov klíma, ovplývnená neustálou prítomnosťou návštevníkov v miestnej chate PTTK (poľského turisticko-vlastivedného spolku) riadenej s veľkou oddanosťou  spomenutým  Andrzejom Pilchom. Likvidácia chaty a následne odchod do dôchodku riaditeľa a nenahraditeľného sprievodcu múzeom bola pozorovateľná  v ďalšej činnosti  pôsobiska  a mala vplýv na jeho charakter. Ďalšie zmeny boli takisto veľmi citeľné. Odišla Hanna Pieńkowska. Prepustená bola z funkcie riaditeľky, ktorú veľmi  dobre  zastávala (hoci  s jej mienkou počítali ešte niekoľko dobrých rokov- bez jej  súhlasu v komplikovanej záležitosti sa nerozhodovalo).

Ďalších 25. rokov charakterizovala rýchla  rotácia vo funkcií riaditeľa, čo, ako vieme, neprispieva k zachovaniu základnej cesty meritórneho rozvoja. Napriek tomúto  pôsobisko malo svoj pracovný úspech, ktorý mnohých prekvapil. Teodor Pawlak  prevzal  vedenie po W. Jostovej z poverenia Tadeusza Szczepanika- vtedajšieho riaditeľa Tatranského múzea a  snážil sa doceniť program a priority práce etnografického oddelenia. Len na okamih sa objavila neistota spojená s  rozvojom knižnice, nakoniec však pominula. Práca knižnice sa zamerala na tzv. „zbierku Oravcov” a  vyžadovala, dá sa  riecť, únavné vyhľadávanie a transakčné usilie, čo pravdu hovoriac, keď sa  pozrieme na  lokalizáciu múzea, jednoduché  nebolo. Talentovaný riaditeľ Pawlak organizoval hudobno-folklórne podujatia a  ukážky tradičných obradom, a počas interpretácie s veľkou zručnosťou a ľahkosťou použival oravské nárečie. Sám bol dokonalý hudobník, založil rodinnú kapelu, ktorá spolu s ostatnými regionálnymi  súbormi  okrašľovala  mnohé stretnutia a podujatia.  Nový  vojvodský ochranár pamiatok z Nového Sącza – Małgorzata Biedroń  majúc na úvahe priestranný rozvoj oravského múzea nominovala do funkcie riaditeľky Grażynu Herzig-Wolsku, etnográfku z krakovskej školy. Aktivity boli orientované na ďalšiu ochránu  s neuveriteľnou rýchlosťou zanikajúcej tradičnej výstavby. Uskutočnil sa  terénny výskum a  boli označené jednotlivé budovy vo dvore zamerané na prenesenie –nereprezentované v predchádzajúcej expozícií. Formou  „in situ” boli  chránené aj gazdovstvá.  Architektonická zbierka  sa zväčšovala a treba bolo rozmýšľať o novej ploche pre výstavbu . V polovici 80. rokov do organizačných štruktúr a pod meritórnu ochránu nášho múzea bol zapojený malý skanzen zo Sidziny, ktorý  už na začiatku 60. rokov usporiadal známy sociálny pracovník a zaslúžený pedagóg Adam Leśniak.

Grażyna Herzig Wolska navrhla zaujímavú formu  zblíženia mladej generácie Oravcov ku  regionálno-muzejnej problematike formou divadielka „Kubuś –Orawiocek”, ktorý založila. Tejto úlohy sa podujal bývalý vedecký pracovník ASP (Akadémie výtvarných umení) z Krakova - Janusz Kaczorowski.  Vyučovanie sa uskutočňovalo v múzeu s  možnosťou prístupu k vybraným exponátom, aby na ich základe bola možnosť pripraviť scénografiu divadelných hier  v oravskom duchu. Aj texty klasických rozprávok poľských ako aj svetových autorov  deti preložili do oravskej reči. Divadlo malo svoje  väčšie  a menšie úspechy  na divadelných prehliadkach tohto druhu v celom Poľsku. Propagovala sa kultúra Oravy a deti spoznávali krajinu.

Vznikli plány pre budúci rozvoj priestoru múzea takzvaný druhý sektór, boli vykonané viacere nové inventarizácie, ktoré mali za cieľ zväčšiť  areál skanzena. Práce sa začali  už v čase, keď správcom bol  Eugeniusz Moniak (1993 rok).  Nová časť mala mať  priestrannú formu dediny s lokalizáciou  v severno- západnej časti terénu priliehajúceho ku starej parkovej expozícií.  Na 5. hektárovej  ploche rozprestierajúcej sa na rozvetvení dvoch potokov bol vytvorený  reťazový obrys  rozptýlený so sústavou  poľných  pozemkov aspoň  skratkovo nadväzujúcich na dávne poľnohospodárske pozemky (tzv. lesné lany).

Napomocnou  v tomto čase bola činnosť Spolku priateľov Oravy. Do funkcie prvého predsedu bol zvolený prof. Ryszard Kantor z Katedry etnografie Slován Jagelovskej Univerzity v Krakove – dlhodobý  výskumník a znalec oravskej problematiky. V budove  múzea boli organizované spoločné výstavy a populárno-vedecké zasadania. Tieto aktivity podporovali ďalší predsedovia TPO (Spolku priateľov Oravy) – Leon Rydel, Ryszard Remiszewski a obzvlášť kňaz – vdp. Władysław Pilarczyk, ktorý  písal články o činnosti Múzea v tlačovom orgáne spolku –„Orawie”. Až v roku 1997 múzeum začalo vydávať svoje periodikum „Rocznik Orawski” –Oravskú ročenku.

Ochranársko- programová činnosť múzea bola povšimnutá  a v roku 1999  múzeum dostalo výnimočné  ocenenie– „Sybilla”.

Správkyňou  skanzenu na nové  storočie sa stala Emilia Rutkowska, známa na Orave pedagogička a zamestnankýňa Gminného  úradu v Jablonke. Počas jej kadencie (do roku 2012)   rozvinula sa vo veľkej miere vďaka  získaným finančným prostriedkom EÚ  realizácia   nového sektora – bol postavený kostol Panny Márie Snežnej prenesený z Tokarne,  boli  stiahnuté  ďalšie domy a hospodárske budovy a fara z Podvlka, bolo vytvorené detské ihrisko a rôznorodé objekty malej architektúry.

Múzeum začalo organizovať svoje cyklické folklórne podujatie – Święto Borówki- Sviatok čučoriedky ako aj dočasné výstavy, kurátorkou mnohých bola nezabudnuteľná  Dr. Urszula Janicka-Krzywda. V ponuke múzea boli vzdelávacie aktivity. Od roku 2006   riadiacím orgánom múzea sa stal Maršalkovský úrad malopoľského vojvodstvá a skanzen ako Múzeum – Oravský etnografický park v Hornej Zubrici bol zapísaný do Štátnego registra múzeí.