ORAWA V POĽSKU

Orawa  (slov. Orava, maďar. Árva) je historická krajina v Strednej Európe, ktorá leží v sútoku rieky Oravy. Prevažajúca časť Oravy sa nachádza na Slovensku a jej severovýchodná časť patrí Poľsku. Od západu a severozápadu obkopuje Tatry, hraničí s regiónom Podhalia a Liptova. Poľská časť Oravy (Oravská Kotlina) od severu a západu je ohraničená  pásmom  Živieckého Beskýdu  a  zahŕňuje západnú časť Oravsko-novotargskej kotliny. Východná časť Oravy prebieha pozdĺž hlavného európskeho vodstva, oddeľujúceho úmorie  Čierneho mora  ( prostredníctvom Čiernej Oravy, Váhu a Dunaja) a  úmorie Baltického mora (neveľký  severovýchodný kúsok tejto krajiny leží v sútoku Čierneho Dunajca). Oravská  kotlina  je  v Poľsku najväčší  región, ktorý patrí k úmoriu  Čierneho mora.

Nad celým regiónom sa vypína Babia hora – kráľovna poľských Beskýd (1725 m  n.m.), ktorej  príroda  je chránená v rámci Babiohorského národného parku.

Najväčšie dediny na poľskej Orave sú:  Jablonka (neformálne stredisková gmina) a najväčšia čo sa týka počtu obyvateľstva je Veľká Lipnica (Lipnica Wielka). Na územi poľskej Oravy sa nachádza  spolu 14 obcí. Do gminy Jablonka (Jabłonka) patrí: Jablonka, Chyžné (Chyżne), Malá Lipnica (Lipnica Mała), Horná Zubrica (Zubrzyca Górna), Dolná Zubrica (Zubrzyca Dolna), Oravka (Orawka) a Podvlk (Podwilk). Do gminy Veľká Lipnica patria 2 dediny: Veľká Lipnica (Lipnica Wielka) a  Kyčory (Kiczory). Päť posledných dedín patrí do podhalianských gmín: Pekelník (Piekielnik), Podsklie (Podszkle) a Bukovina (Bukowina –Osiedle) patria  do gminy Čierny Dunajec (Czarny Dunajec) a Podsrnie (Podsarnie) s Harkabúzom (Harkabuz) patrí do gminy Vyšná Raba (Raba Wyżna).

Počet obyvateľov v týchto obciach dosahuje necelé 28,5 tisíc.

Celok administratívne patrí do Novotargského okresu (powiat nowotarski) so sídlom v Novom Targu a do Malopoľského vojvodstva (Województwo Małopolskie) s hlavným mestom Krakovom.

Cez Oravu prebieha hlavná komunikačná trasa číslo 7  (DK7), ktorá má svoj začiatok v Žukove (Żukowie)  neďaleko Gdańska a vedie až ku hranici so Slovenskom v Chyžnom. Je  zároveň časťou  európskej  trasy E 77, ktorá spája Pskov (Psków) s Budapešťou  a prebieha cez územie 7 štátov, počíta necelé 1700 km. Oravu s regiónom Podhalie (Podhale) a Suskou zemou (Ziemia Suska) spája iná známa vojvodská cesta nt 957 (DW957).

CHARAKTERISTIKA ÚZEMIA

Orawa (slov. Orava, Arva-lat. , maďar.) je podtatránskou historickou krajinou, której hranice vyznačujú: od severu  Beskýd Vysoký (Beskid Wysoki), od západu –hrebeň Kysuckých vrchov (Gór Kisuckich) a Malej Fatry, od juhu – Chočianské pohorie (Góry Choczańskie) a Západne Tatry, od východu – čiara rozvodia Oravy a Dunajca prebiehajúca  krížmo Oravsko-Novotargskou kotlinou. Pravažajúcu časť územia tejto krajiny tvorí pohorie, ku ktorému-okrem hore spomenutých- patrí  centrálne situované  pásmo Oravskej Magury . Jedine severozápadna časť Oravy zaberá  úsek  Oravsko-novotargskej kotliny, ktorá  sa tiahne širokým pásmom od Námestova na Slovensku až po Pieniny. V literatúre Orava  je delená na Hornú –ležiacu  na úpätí  Pilska a Babej hory a na Dolnú – rozprestierajúcu sa smerom na juh od  vetvy Trstená– Tvrdošín– Oravská Magura.

Stredom záujmového územia tečie rieka,  takisto pomenovaná, ktorá  vyplýva pri stoku dvoch  riek: Bielej a Čiernej Oravy a  neďaleko Kraľovian ústí doVáhu, patrí k úmoriu Čierneho mora. […]  Severnú  hranicu  Poľskej Oravy vyznačuje Babiohorské pásmo, ktoré prechádzajúc od Babej hory do Polic  tvorí  vysoký  chrbát zbavený smerujúcich na juh bočných ramien. Svahy tohto pásma dosť strmo spadajú do výšky 1200 m n.m.  prechádzajúc postupne do mierne naklonenej plochy pohoria. Tvoria ju rovné, preťaté plytkými dolinami potokov hrebene s nevynikajúcou kulmináciou.

Sú to Oravské diely (Działy Orawskie): Pajonkov vrch (Pająków Wierch 934 m), ktorý čiastočne v turistickej literatúre  je pomenovaný Podhalianským pásmom. Od Oravských dielov smerom na juh  sa nachádza rozľahlá časť Oravsko-Novotargskej kotliny – Oravská kotlina (ok. 600 m n.m.). Východná hranica Oravy  pretína krížmo kotlinu a  prechádza slabo označeným v teréne  podmáčaným európskym vododielom medzi úmorim Baltického mora ( sútok Dunajca) a úmorim Čierneho mora (sútok Váhu).

Čierna Orava ústí ešte v hraniciach Poľska do postavenej v 50- tych rokoch vodnej nádrže známej ako Oravské more alebo Oravské jazero. Čierna Orava tečie od obce Harkabuz zo stoku dvoch potokov: Čiernej Vody (Czarnej Wody) a  Hlbokého potoka (Głębokiego Potoku). Pre jej horný tok sa niekiedy používa názov Oravka (Orawka). Tečúc smerom na juhozápad zbiera vody: Bembenského potoka (Bębeński Potok), Zubrice ( Zubrzycy) i Syhelca (právostranných prítokov) a Bukovinskeho potoka, Pekelníka (ľavostranných prítokov).  Potoky Lipnica , Kriváň (Krzywań), Chyžny a Jelešňa Voda  plynú priamo do priehrady. Prítoky Čiernej Oravy pramenia zo svahov Babej hory,  Oravských dielov a z bahenného dna kotliny s výnimkou Jelešnej Vody, ktorá vyplýva zo severne nakloneného pásma Skorušiny (Skoruszyny) a na jednom úseku určuje štátnu hranicu. Potoky sa charakterizujú neveľkým spádom, čo je viditeľné na viacerých meandroch a prariekach. Jedine horný tok babiohorských prítokov Čiernej Oravy je bystrejší.

Z hľadiska geomorfológie  mnohotvárne  územie Oravy až do 16. storočia bolo zarastené pralesom. Súčasne väčšie lesnaté  komplexy stretneme jedine na severných svahoch Babej hory a Police a na južnom území Oravských Lesov (Orawskie Bory). Hrebene Oravských dielov  sú  zarastené  pomerne neveľkým, roztrúseným lesom.

Charakteristické pre Oravu sú spomenuté Oravské lesy (Bory Orawskie) – rozľahlý komplex rašelinísk, podmáčaných lúk a často bahenných borovicových lesov zaberá južnú časť poľskej Oravy a smeruje ďalej na východ ku Podhaliu (Podhale). Tento plochý a zdalo by sa na prvý pohľad monotónny obraz podtatránskej a  podbabiohorskej krajiny je však veľmi pútavý.

Vznik Oravsko –novotargskej kotliny a Oravských dielov je úzko späté so zdvíhaním sa  susedujúcich s nimi  horstiev  Beskýd  a Tatier.  Dno kotliny sa zapadlo tvoriac tzv. geosynklinálu. Tento proces s  rozmanitou  intenzitou  začal v  treťohorách a trvá až dodnes. Rovnomerne s  klesaním dna kotliny zdvíhali sa jej  brehy –ramená geosynklinály. Vody splývajúce po vzniknutej  šikmo naklonenej  ploche  ju   rozdelili tvoriac plytké doliny – takto vznikli  Oravské diely.

Dno kotliny v tomto obdobi sa naplňalo ďalšími vrstvami usadenín. Pôvodne sa uvažovalo, že sú to morské usadeniny. Súčasný výskum nepotvrdil  teóriu  o existencii na tomto územi mora, ktoré podľa legendy- rozťatím kráľovského meča našlo ústie pieninským prielomom. Prišlo sa na to, že väčšie nádrže tu nikdy neboli. Zo susedných hôr splývajúce prarieky tvorili jedine rozvodnenie nanášajúc zmes štrku, piesku a ílu. Hrubka flyšu siaha do okolo 1300 m. Nepriepustné  vrstvy ílovca znemožňujú jej odtok  z najnižšej časti kotliny tvoriac rozľahlé mokrade.  V južnej časti kotliny na vrstve ílovcov sa nachádzajú  fluvoglaciálne štrkovinové usadeniny  tatranského pôvodu, ktoré tvoria mohutný naplavený kužeľ.

DEJINY

Názov Orava, vzťahujúca sa pôvodne na rieku, od  ktorej je pomenovaná  ako aj krajina rozprestierajúca sa vôkol nej  pochádza z prehistorických čias. Etymológia slová nebola nakoniec vysvetlená. Jedna verzia  prihľadá  na  to, že  jej  pomenovanie zodpovedá „šumiacej rieke”, a zdôvodnenie treba hľadať v slovotvorbe staroslovánskych dialektov.

Najstaršie znaky pobytu ľudí na území poľskej Oravy pochádzajú zo staršej doby kamennej –paleolitu. Obyvatelia Oravy pred 11. tisícmi  rokov  prebývali na tomto území len v sezóne, zaoberajúc sa poľovníctvom a zberom. Utvorili dosť rozľahlé táborisko, pozostatky ktorého našli archeológovia neďaleko Veľkej Lipnice (Lipnicy Wielkiej).

O dolinu Čiernej Oravy mal záujem aj kočovnícky ľud  na sklonku neolitu a dôvodom na to sú  archeologické nálezy z okolia Jablonky, Oravky, Podvlka, Zubrice a Podsrnia.

Mnohé nálezy na území Slovenskej Oravy v podobe obranných hradieb a cintorínov pochádzajú z doby bronzovej a skoršej doby železnej. Osídľovanie doliny Oravy v tejto dobe bolo výsledkom populačnej explózie. Trvalé osadenstvo Oravy existovalo naďalej do 4. storočia  pred  n.l., pričom v období sťahovania  národov  a v skorom stredoveku – zaníkajú všetky znaky pobytu človeka na tomto území.

História regiónu Oravy, ležiacej  v tesnej blízkosti dvoch veľmoci, je neodlučiteľne spojená s históriou  Uhorska (Maďarska) a Poľska. Vtedajší uhorský kráľ – neskôr  svätý – Štefan I panujúci súčasne s  Bolesławom Chrobrym,  začal organizovať silný štát. Za týmto účelom  rozdelil  krajinu na väčšie územné administratívne jednotky – župy, ktorých správcami boli kráľom vymenovaní župani. Oravský komitát vznikol ako jeden z posledných.  Orava  bola pôvodne   kráľovským majetkom a  patrila do  tzv. lesného županstva  so sídlom vo Zvolene a až v 13. storočí , keď sa ocitla v súkromných rukách Balassovov, začalo sa jej  rozdeľovanie. V tomto čase v nejasných okolnostiach došlo k výstavbe Oravského hradu, prípadne jeho prestavbe z predchádzajúceho pôvodného opevnenia. V 14. storočí  Orava  vykúpena  zo súkromných  rúk  sa znova  dostala do kráľovského majetku.

K rozvoju  tejto   roztrúsenej  pomedzi  kopcami krajiny rozhodne sa pričinila   prebiehajúca tadiaľto obchodná  cesta. Nebol to prvoradý trakt, ale bol natoľko dôležitý, že v ležiacom blízko  cesty Tvrdošíne už v roku 1265 existovala uhorská colná stanica. Významnú pozíciu medzi továrom prevážaným  územím Oravy mala wielicka soľ.  Obchodovanie soľou bolo zabezpečené mnohými výhradami,  nedodržiavanie ktorých priamo cielilo v kráľovské finančné záujmy, a preto  jeden z panovníkov – Kazimierz  Wielki - v roku 1368  stanovil v Jablonke colnú  komoru. V 15. storočí oravskou cestou sa prevážal aj iný továr. Významnú  úlohu  zohrávala  meď. Obchodovanie týmto vyhľadávaným  kovom bol zmonopolizovaný  uhorskou rodinou Thurzovcov, ktorá v tomto čase získala  bohaté bane v oblasti Banskej Bystrice. Meď  sa  predávala v Krakove, kde vznikol veľkosklad  a v  neodľahlej Mogile vznikla  huta.

Druhá polovica 15. storočia bolo v Uhorsku obdobie bojov o korúnu sv. Štefana.   Sprisahanecká  šľachta  namiesto už panujúceho kráľa Mateja Korvína chcela  zvoliť vtedy ešte veľmi mladého  Kazimierza Jagiellończyka. V tomto čase na základe kráľovského súhlasu  majiteľom Oravského hradu bol  poľský magnát  Peter Komorovský (Piotr Komorowski).

  Jagiellończyk zhromaždil rytierstvo, vydal sa na juh a poľský magnát mu umožnil prechod svojím územím. Táto výprava  nebola  však úspešná.   Komorovský za nesubordináciu bol Matejom Korvínom odsunutý z Liptova a prinútený k predaju  Oravského hradu za nízku sumu.  Notabene ako náhradu od poľského kráľa  Peter Komorovský obdržal Živiecke panstvo.

Takisto prvá polovica 16. storočia nebola prospešná pre Uhorsko.  V dôsledku vnútroštátnych hádok a nedorozumenia vypukla občianska vojna a nasledovalo rozdelenie štátu. Územie  súčasného Slovenska sa dostalo pod panovanie Habsburgovcov a južná časť Uhorska vytvorila autonómiu pod tureckým dohľadom. Vtedy znova  o oravský majetok sa starala  rodina Thurzovcov.  V roku 1556  nitriansky biskup František Thurzo získal oravskú župu  kúpou za 18 338,25 uhorských zlatých minci, ktoré skoršie vynaložil za Oravu. Vlastníctvom jeho rodiny sa  stala až  v roku 1606,  vtedy  územie pri Bielej a Čiernej Orave  ako odmenu za vernosť a zásluhy pre Habsburgovcov cisár Rudolf daroval Františkovmu synovi – Jurajovi  Thurzonovi.

Do tých čias Orava bola skoro nezaľudnená. Najbližšie osady na oboch stranách rozdeľoval niekoľko desaťkilometrový pás pralesov a pustatín. Formálne majiteľmi tejto zeme ležiacej pomedzi usadlosťou  Nadasd (Trstená) a hranicami  Poľského Kráľovstvá  ( za W. Semkowiczom) bola uhorská rodina  Plathyovcov. Thurzovci s chvíľou  prevzatia Oravského hradu začali  kolonizovať „zem ničiu”, čo samozrejme bolo príčinou veľkého nedorozumenia  a hádok s Plathyovcami. Využili vtedy dve priaznivé okolnosti: prisťahovalectvo pastierského ľudu, ktorý vandroval  cez Karpáty a útek sedliakov z poľského územia  sužovaného vojnami.V osídľovaniu Hornej Oravy  práve tento druhý činiteľ  bol rozhodujúci.  Značné uľahčenia v bytnom  a nadovšetko niekoľkoročné lehoty oslobodenia od poplatkov tzv. „volnizna” boli  príčinou sťahovania sa do hornooravských pralesov pod Babou horou a Pilskom poddaných z majetkov: živieckého, osvienčimského a zebrzydovského. Utečencov pribúdalo a nezabránili tomu ani viaceré  protesty  poľských zemepánov. Veľký spor vznikol medzi Thurzovcami a  Živieckým zemepánom, už tu spomenutým  Petrovým potomkom – Mikulášom Komorovským. Zemepáni na obidvoch stranách  v  písaných jeden druhému listoch  plných vzájomnej úcty a zdvorilosti sa odvolávali na královskú autoritu, čo neprekážalo v  podchodoch, krádeži dobytku, unášaniu ľudí, podpaľovaniu osád. Napriek tomu kolonizácia prebiehala bez väčších prekážok a na začiatku 17. storočia bola v podstate ukončená.

Nemali však ľahký život oravskí poddaní. V 17. storočí územie Slovenska bolo dotknuté reformáciou. Juraj Thurzo v roku 1610 na náboženskej  schôdzi v Žiline prijal evanjelickú vieru. Poľské obyvateľstvo Hornej Oravy silne zviazané  s katolíckou cirkvou, pre ktorú útočištom bola Matka Božia Čenstochovská uctievaná aj v trstenskom kostole, kde sa nachádzal jej obraz, vedome sa vzbúrila proti  náboženským novinkám  vovádzaným podľa myšlienky „ cuius regio eius religio”. Toto vyvolalo obrovské represie zo strany Oravského panstva a zvlášť rodiny Thökölyovcov, administrujúcich Oravu  po Thurzovcach. Poddaní však nezanechali náboženskú prax a  kronikársky v susedných poľských  farnostiach sú doložené mená  pokrstených alebo zosobašených Oravcov.  Začala sa  protireformačná  kampaň, ktorú viedli  poľskí kňazi z Podhalia a čelil  jej kňaz Ján Szczechowicz z Ratulowa. Podporila ju katolícka rodina Habsburgovcov s cisárom Ferdinándom II , a oporou v teréne bola Čimhová – majetok Plathyovcov, ako si pamätáme zarytých nepriateľov Oravského panstva. Vyvrcholením tejto úspešnej aktivity z nariadenia  kráľovského súdu v roku 1659 bolo súdne konanie vo veci  prenasledovania katolíckej viery na Orave.

Druhá polovica  17. storočia bola taktiež tragická pre obyvateľov Oravy. Prechádzali tadiaľto litovské  vojska  hetmana Sapiehu, ktoré smerovali pod Viedeň, prenikali tuná ozveny uhorského povstania Thőkőlyovcov a Rakoczého. Zároveň povstalecké  ako aj pravidelné vojskové oddiely úplne nedisciplinovateľné plienili a lúpili po ceste dediny, v ktorých obyvatelia  žili aj tak vo veľmi ťažkých podmienkach. Na začiatku  19. storočia  na  poľských obyvateľoch Oravy sa málokto pamätal. Poliaci  sa  zaoberali svojimi tragickými udalosťami: rozdelenie krajiny, nasledné povstania. Gorali spod Babej hory a Pilska striedavo pomaďarčovaní a poslovenčovaní, ťažko pracujúci na neúrodnej horskej  pôde,  úplne stratili  pocit spojitosti s krajinou predkov.

Prítomnosť stále ešte živej poľskej reči na Orave si všimol ako prvý  Andrzej Kucharský – etnograf a filológ.  O svojich zážitkoch a úvahach napísal v liste  k českému priateľovi  Andrejovi Jelínkovi po návrate  z cesty po Slovensku v roku 1828 : „ Z oravskej „stolice” som smeroval  k Beskýdom (…) a  keď som opustil oblasť, na ktorej sa rozpráva slovánskym dialektom  zmiešaným s poľským alebo radšej mazurským, ktorý používajú poľskí gorali, som sa zastávil  na druhej strane Beskýd.”.

Kucharský  si  však neveľmi dobre uvedomoval pôvod „mazurského  dialektu” v oravskom komitáte. Na  prenikavejšie výskumy poľských vedcov treba bolo však ešte  dlho počkať. Pred  vypuknutím prvej svetovej vojny o Orave sa  skoro nič nepísalo. Najzaujímavejšie a prekursorské opisy z tohto obdobia sú:   „Orawa” Ludwika Zejsznera (1853), cyklus prác „Poliaci v Hornom Uhorsku” Maximiliana Gumplowicza (1900-1903), „Orava  a jej  poľské obyvateľstvo” Grzegorza Smólského  1910  a taktiež krajinovedné spomienky Jozefa Zawilinského „ Z poľského pohraničia” 1912. Prítomnosť poľského nárečia na území Horného Uhorska – ako vtedy nazývali Slovensko- si všimli aj českí učenci: A.V.Sembera 1376  a Polívka 1885. Tieto  publikácie sa pričinili k zvýšeniu záujmu o Poliakov v Uhorsku. Na Orave sa objavili  sa  prví národoveckí činitelia: Julian Teisseyre, Jan Bednarský,  kňaz Ferdinand Machay, Eugén Stercula, Peter Borový, Alexander Matonog, kňaz  Martin Sikora. Na Oravu dochádzali často konfiškované „Podhalianské noviny (Gazeta Podhalańska), ktoré  mali  konec koncov pod Babou horou svojich spravodajcov.

Rok 1918 priniesol vznik Odrodeného Poľska. Rakúsko-uhorská monarchia sa rozpadla a Slovensko  spojené s Českom  prvýkrát nadobudlo štátnosť. Už 6. novembra 1918 vznikol Poľský národný výbor pre Hornú Oravu, ktorý vyvíjal snáhu o pripojenie  územia  k Poľsku, zároveň  vkročili  sem  poľské oddiely. Začalo sa trvajúce šesť rokov diplomatické úsilie o pripojenie k Poľsku pohraničného územia na Spiši a Orave. Na prelome rokov 1918/1919  veľmi napätá situácia ohrozovala dokonca ľudský život. Včas bola stanovená demarkačná línia a boli podniknuté diplomatické kroky za účelom dosiahnutia porozumenia.  Na podnet Tatranského spolku  v októbri  roku 1918  sa začala vyvíjať verejná  aktivita. Bol zvolený Spišsko-Oravský výbor,  ktorý  na základe náučného spracovania  informoval verejnosť o nárokoch  Poľska k tomúto územiu.  Výborom  pripravený  materiál bol odovzdaný Ministerstvu zahraničných veci. Neskôr  na  podnet  Kazimierza Przerwy – Tetmajera vznikol vo Varšave Spišsko-Oravský výbor, ktorý sa spojil s podobným výborom  v Krakove a čoskoro bol vytvorený Národný výbor pre obranu  Spiša, Oravy, Čadce a Podhalia. Na jar roku 1919 počas porady v Zakopanom za predsedu bol zvolený prof. Władysław Szajnocha a v práci vedenia sa zučastňovali osobnosti : plukovnik Andrzej Galica, Kazimierz Przerwa –Tetmajer, Stefan Żeromski, Walery Goetel, Władysław Semkowicz.

Otázky týkajúce sa Spiša  a Oravy boli  debatované na medzinárodnom zhromaždení. Do Paríža vycestovala delegácia gorali zo Spiša a Oravy s  kňazom Ferdinandom Machayom. Boli to: Peter Borový z Rabčic a Vojtech Halczyn z Lendaku. Na audiencii ich prijal vtedajší prezident Spojených štátov amerických Thomas Wodorow Wilson. Pokus riešť sporné otázky dvojstranným česko-slovensko-poľským konaním stroskotal a preto koaličný výbor sa priklonil k poľskému návrhu riešiť problém na spornom území na základe ľudového  hlasovania tzv. plebiscitu.. Koncom januára roku 1920 do Tešínska,  hlavného miesta Medzinárodnej plebiscitnej komisie prišli  delegáti z Francúzska, Veľkej Británie, Talianska, Japonska a koncom zimy tohto roku do Jablonky vkročili  80 francúzski vojaci (vysokohorská strelecká jednotka).  Na plebiscitnom území Poľsko bolo vo veľmi nepriaznivej situácií; ešte na začiatku  roku 1919 poľské vojsko bolo presunuté na čiaru pôvodnej uhorsko-haličskej  hranice, vo všetkých  hornooravských obciach mali svoje stanice českí vojaci. Prehodný administratívny dohľad na tomto územi patril  taktiež Čechom.

V lete roku 1920 situácia, v ktorej sa ocitlo Poľsko bola veľmi kritická. Frontová línia  na východe sa presunula a ruské vojska sa ocitli pod Varšavou. Zároveň rastol medzinárodný prestiž  československého štátu.  Pre  nepochopenú  poľskou diplomáciou  spišsko-oravskú  otázku nikoho nemohla  prekvapiť  udalosť z 10. júla roku 1920:    na základe podpísanej dohody v Spa plánovaný plebiscit bol odvolaný a veľvyslanecká konferencia 28. júla definitívne rozhodla  o rozdelení sporného územia medzi oba štáty. Poľsku bol pridelený len neveľký kus územia Oravy a Spiša., zanechávajúc 15. tisíc poľských obyvateľov z Oravy a 25. tisíc zo Spiša mimo hraníc Poľska.  V auguste poľská administratíva prejala územie, ktoré  jej bolo pridelené a na ktorom sa nachádzali tieto obce:  Jablonka, obidve Zubrice, Oravka, Podvlk, Podsrnie, Harkabuz, Bukovina-Podsklie, Chyžné, Horná Lipnica (Malá), časť Dolnej Lipnice (Veľkej), Hladovka a Suchá Hora.  Obe strany neboli však spokojné  s vyznačenou hraničnou čiarou a preto na základe dvojstranných rozhovorov bola v roku 1924 uzavretá krakovská dohoda. Na základe porozumenia Suchá Hora a Hladovka boli vymenené za  časť chotára Veľkej Lipnice. Obidve odovzdané obce boli  neskôr prinavrátené Poľsku v dôsledku podpísanej dohody so Slovenskom v novembri  roku 1938, avšak počas  okupácie nemeckým nacistickým vojskom celá Horná Orava bola pripojená ku Slovenskému štátu pod vedením kňaza Tiso. V roku 1945 bola prinavrátená hraničná čiara spred roku 1938.

 Zbigniew Ładygin”7 dni na Orawie Polskiej”, Warszawa-Kraków 1985.